Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

Erich Maria Remarque napísal svojho času (1929) krásny reportážny román - Na západe nič nového z obdobia 1.svetovej vojny zo západného frontu vo Francúzsku, kde  pravdivým a realistickým zobrazením vykresľuje vojnu na základe vlastných skúseností a zbavuje čitateľov akýchkoľvek ilúzií o vojnových hrdinstvách. Kniha sa začína mottom: „Táto kniha nechce byť ani obžalobou ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna - i keď unikla jej granátom.“    

 

Keď sa presuniem do našich súradníc, tak si dovolím rovnako povedať, že sa v tom našom časo-priestore toho veľa nezmenilo, že v tých našich lesoch nič nového. A rovnako keď v tomto smere niečo napíšem, je to len na základe vlastných skúseností a z môjho pohľadu videnia a vnímania sveta sa snažím  len vydať svedectvo o tom, ako naše posledné generácie stratili úctu k prírode, stromom, rastlinám, zvieratám, životnému prostrediu, ktoré sme zničili a ničíme – i keď sme zatiaľ prežili, i keď sme tomu najhoršiemu zatiaľ unikli...

Takto pred rokom som napísal - a priložil aj fotodokumentáciu

https://photos.app.goo.gl/A9HyJ8rU4BoSBjgC7  

a rozposlal úvahu práve o tom, čo by sa dalo na tomto fronte vylepšiť a ako  pomôcť prírode (a teda i nám), ktorej sme nedeliteľnou súčasťou. Keďže na tom našom fronte po roku nič nového, tak ako na tom russkom, tak i na tom našom tankodromy stále sú smutnou realitou. Bohužiaľ.

Je to taký smutný príbeh, príbeh bez happy endu. Šťastné konce nám už asi nehrozia, na druhej strane náš koniec (v dôsledku nášho správania sa) bude šťastným začiatkom pre túto planétu...

Aj keď na tom našom fronte nejde primárne a bezprostredne (zatiaľ ešte) o  život, sekundárne určite a časom nás to dobehne. Tankodromy síce nie sú (našťastie) na russký spôsob, ale aj pri „šetrnej“ a prírode blízkej“ ťažbe zostávajú obete (neviem si celkom predstaviť, čo je na ťažbe také „blízke“ prírode, keď jej dávame rany, zanechávame jazvy a zabíjame jej stromy, ničíme biotopy, narúšame ekosystém. Lebo les to nie sú len stromy, ani náhodou a ani zďaleka.

Neviem ani to, či je prírode blízke to, že síce sa od holorubov upustilo (chvalabohu), a teraz zacitujem z vášho pútača ohľadne dočasného obmedzenia v dôsledku prebiehajúcej ťažby (v podstate už skoro celoročnej, takže slovo dočasne u mňa následne evokuje „dočasný“ pobyt sovietskych vojsk na našom území po okupácii v r. 1968) že „každý strom na ťažbu vyberáte v spolupráci s ochranármi“ a robíte len „účelový výber konkrétnych stromov“. Ak budem citovať ďalej, tak „okrem dominantného buka, preferujete dub, lipu, javor...“ Potvrdzujem, holoruby nahradil výber a potvrdzujem aj to, že účelový. Jeden rok sa vyberú, a súhlasím s tým, že „účelovo“ tie najkrajšie, najmohutnejšie, najzdravšie, najmajestátnejšie stromy (a údajne spolu s ochranármi) a technika a jej obsluha už urobia svoje. Za rok, za dva, za tri... sa príde do tej istej oblasti a „účelový výber konkrétnych stromov“ (zase tých najkrajších, najmohutnejších, najzdravších, najmajestátnejších čo ešte zostali) sa opakuje. A väčšinou sú to práve tie krásne buky (ktoré teda ešte prežili), tie buky, ktoré by mali byť práve preferované a zachované. A  potom znova. Znova sa vyberajú hrozienka z koláča. Účelovo. A za účasti ochranárov. Neviem čo (koho) títo ochranári chránia. Stromy to ale rozhodne nebudú. Les nám mizne pred očami, je riedky ako sito, ako hovorí jeden môj priateľ – je to transparentný les. Ja používam inú formulu – keď som prišiel kedysi do lesa, bola tma. Teraz prídem do lesa a les nikde...

Neviem, akú máte metodiku na vykazovanie prírastku a úbytku dreva v lese, ale obyčajným laickým okom a sedliackym rozumom mi nevychádza, že tie malé a mladé stromčeky (väčšinou náletové dreviny) nahrádzajú úbytok drevnej hmoty z vyrúbaných velikánov a to ešte v takom pomere (20 :5). Ako si mi to nevychádza. A nielen mne.

https://photos.app.goo.gl/SiKv2QMyuQZKno6W6

Sme nepoučiteľní. Za humnami máme klimatickú zmenu ako následok ľudskej činnosti. Medzi takúto bohumilú činnosť napomáhajúcou týmto negatívnym klimatickým javom sú aj výruby stromov. Miesto toho, aby sme zalesňovali, odlesňujeme (samozrejme a bohužiaľ  sa to netýka len teritória ML BA, ale v podstatne väčšej a dramatickejšej miere celého nášho územia, celej tejto planéty). Zbavujeme sa stromov, ktoré majú v našom živote nezameniteľné a nezastupiteľné funkcie. Jednak je to zadržiavanie vlahy (zrážok je v našej atmosfére čím ďalej tým menej a keď prídu, tak sú to väčšinou „monzúnové“ lejaky, smršte. Voda stečie do dolín ako po tobogánoch a to aj vďaka „statočnej a uvedomelej“ práci našich „lesníkov“, kde výsledkom tejto činnosti je to, že už pomaly tú spadnutú vlahu nemá čo zadržať). Ich nezastupiteľnou funkciou je aj to, že sa podieľajú zásadnou mierou na ochladzovaní atmosféry a v neposlednom rade (presnejšie v tom prvom rade) z hľadiska fotosyntézy a pohlcovania CO2 z atmosféry je každý jeden strom dôležitý a nenahraditeľný či už v lesoch, mestách, parkoch, záhradách.... Nemáme čím stromy v tomto procese nahradiť.

Musíme si uvedomiť, že keď chceme prežiť, musíme žiť nie pre rast HDP, pre peniaze a konzum, ale musíme začať žiť v súlade s prírodou a ochraňovať všetko, čo je pre život dôležité, nepostrádateľné. Ak nie, nastupujeme cestu do pekla. Mám dojem, že sa na tej ceste už nachádzame.

V tomto kontexte kladiem preto otázku správcom a obhospodarovateľom lesov, či nie je prirodzenejšie a prioritnejšie vnímať les aj ináč, ako „svoje“ pracovné teritórium a či nie je dôležitejšie pripúšťať si aj iné hodnoty a funkcie lesa ako „zásobáreň drevnej hmoty“. Neviem ako vy, ale myslím si, že každý „drevorubač“, v ktorom ešte zostala aspoň štipka empatie, morálky a súcitu s prírodou a trvalo udržateľným životom, by si mal rovnako ako napr. mäsiar na bitúnku, či poľovník so svrbiacim prstom na spúšti po „svojom akte“ spytovať svedomie.

A pre všetkých tých, ktorí stále ešte nepochopili, by som ešte doporučil nájsť si konečne svoju vnútornú cestu do oblasti poznania, kde si môžu doplniť svoje vedomosti a poznatky z oblasti životného prostredia a ochrany prírody ohľadne zachovania života na tejto (ešte stále) krásnej modrej planéte... Je to napr. nádherne spravený a filmovo spracovaný francúzsky dokument - Tajomné stromy, alebo úžasná kniha Petra Wohllebena - Tajný život stromov, ale rovnako i jeho najnovší literárny počin – Dlhý dych stromov, s úžasnou výpovednou hodnotou...

Sme nepoučiteľní, sme nenapraviteľní. Miesto toho, aby sme si stromy chránili a vážili si ich a uvedomili si, že z globálneho hľadiska robia robotu za nás a chránia a zachraňujú naše životy na tejto planéte, my ich rúbeme. Stále nechápeme, že príroda je naším skutočným domovom, že musíme každý jeden z nás začať od seba...

Musíme si uvedomiť, že sme časťou tejto Zeme. Zeme, ktorá je matkou nás všetkých...

Snáď ešte nie je neskoro...

 

Z prvej ruky :

https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/18783/379800

 

Film Stromy : Globálna superveľmoc

https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/19729/378211#2


0 komentárov:

Zverejnenie komentára