V roku 1938 nakrútil skvelý režisér Martin Frič veľmi vydarenú a nestarnúcu komédiu Škola základ života. Parafrázujúc tento názov (bez akéhokoľvek zľahčovania jeho obsahu, že škola je - alebo mala by byť – jedným zo základov nášho duchovného a intelektuálneho života) som si v súčasných životných podmienkach dovolil zmeniť tento naratív na to, že základným zdrojom života je voda (tak ako tomu aj vždy bolo a vždy bude pre formu života, ako ho my poznáme).
Voda sa stala
v súčasnosti najstrategickejšou surovinou na tejto planéte. Už nie ropa,
plyn, uhlie, elektrina, nerastné suroviny, či všetky ostatné prvky Mendelejevovej
tabuľky. Ale voda. Sladká voda. Bez všetkých tých zdrojov energie, bez všetkého
toho nerastného bohatstva, čo táto naša Zem ponúka, vieme žiť (resp. prežívať –
áno na úkor nášho komfortu a egoistického a konzumného spôsobu života).
Ale bez vody nie. Voda je základ života, bez nej život nie je možný.
A bohužiaľ si to stále veľké množstvo ľudí v rôznych končinách sveta
stále neuvedomuje, nedáva tomu vážnosť a prioritu. Nechápu, že aj tento
zdroj života má svoje limity, že nie je nevyčerpateľný, obzvlášť
v súčasných časoch klimatickej zmeny.
Nezmyselná a ničím
neopodstatnená dobyvačná ruská vojna na Ukrajine spôsobila (prioritne okrem
utrpenia, bolesti, smútku, neprávosti) skokový rast cien energií
s následným dopadom na všetkých obyvateľov tejto planéty. Ale malo to
paradoxne aj jeden pozitívny moment, že ľudia si uvedomili, že majú
s energiami a surovinami šetriť, že sa majú správať racionálne
a zodpovedne v tejto oblasti (ak už v tých iných iracionalita
a nezodpovednosť a v tejto vojne – tak ako aj vo všetkých iných
- neľudskosť, agresia, des, strach, zvrátenosť, šírenie zla a klamstva a
propagandy..., hrajú prím). Že pochopili (aspoň niektorí), že tieto zdroje
„nášho pokroku a trvalého rastu“ sú vyčerpateľné a podľa toho treba
s nimi nakladať, podľa toho sa treba aj správať v našich každodenných
životoch.
Možno časom budú aj
ekonomicky a aj z hľadiska ochrany životného prostredia prijateľné alternatívne
náhrady energetických zdrojov (solárna energia, veterná energia, vodíkový
pohon...), za vodu ľudstvo (zatiaľ) žiadnu náhradu nemá. O to vážnejšie sa
treba zamýšľať nad tým, ako s touto najstrategickejšou surovinou sveta
musíme narábať a hospodáriť. Vody (teda sladkej vody) je na tejto planéte
čoraz menej. Je to dôsledok klimatickej zmeny ako následok ľudskej činnosti.
Príkladov je za uplynulé roky (desaťročia) neúrekom, treba ich brať vážne,
treba sa nimi zaoberať. A hlavne hľadať riešenia.
Na tejto planéte je
v súčasnosti už cca 8 mld. Ľudí. Všetkých treba nakŕmiť a hlavne
napojiť. A nielen ich. Je tu nespočetné množstvo zvierat, obrovské
množstvo rastlín. Aj túto druhovo rozmanitú, početnú a rôznorodú ríšu
fauny a flóry treba v tomto smere “obhospodáriť“. Aj oni chcú žiť, aj
oni potrebujú vodu, aj oni majú právo a nárok.
Nebudem vážnosť
situácie na tomto poli dokumentovať prípadmi, ktoré tento vážny, veľmi vážny
stav podčiarkujú. Spomeniem však len nedávno zverejnenú informáciu (február
2023) z „našich končín“, aby sme si
nemysleli, že nás sa to netýka. Vo Francúzsku a Taliansku (predovšetkým
v tom severnom) vysychajú rieky, jazerá a to na konci zimy, keď práve
naopak sa majú napĺňať topiacim sa snehom. Smutný pohľad, smutný výhľad, smutná
perspektíva. Ale nemusíme ani chodiť k našim susedom, môžeme ostať
v našich domovských súradniciach. Z roka na rok je to u nás tiež
horšie a horšie. Hladiny riek klesajú, potoky vysychajú, tie menšie sú
pomaly polovičku roka bez vody. Stromy schnú, minulý rok opadala polovica
lístia z nich, a to bol len august. Klesajú spodné vody, tie čísla
o ich hĺbke sú desivo alarmujúce. Veľa z tých, ktorí majú svoje
studne, potvrdia, že im pravidelne vysychajú. Na tieto alarmujúce javy už
dlhodobo upozorňujú klimatológovia, hydrológovia, vodohospodári,
poľnohospodári, lesníci, záhradkári. Namiesto toho, aby sme im načúvali, sa
stále tvárime, že my sme „za vodou“.
Ak budeme v tomto
trende pokračovať, nebudeme za vodou, ale budeme čoskoro bez vody. A to
nie je výmysel, ani konšpirácia, Je to výpoveď znalcov na základe dát
a faktov, výpoveď, s ktorou sme už v podstate denne
konfrontovaní, výpoveď, ktorá sa stane axiómou, výpoveď, z ktorej časom
(ak sa nezmeníme) nebude úniku.
Tak ako sme si
nastavili obranný mechanizmus v súčasnosti pri energiách, ho musíme
aktivovať aj v našom správaní k tomuto najdôležitejšiemu atribútu
nášho prežitia a začať vnímať túto surovinu ako nezameniteľnú a nenahraditeľnú.
Musíme s ňou hospodáriť rozumne a musíme s ňou začať šetriť. A
nie bohapusto plytvať. A musíme s tým začať od seba. Nešafáriť s ňou,
uvedomiť si konečne, že je „soľou“ nášho života. Rámec tohto správania by mali
dať štátne inštitúcie a organizácie, ktoré to majú vo svojej náplni práce.
Ruka v ruke s týmto by mali ísť aj samosprávne orgány miest
a obcí a v intenciách zdravého rozumu by mali prijímať všeobecne
záväzné nariadenia, kde by rámcovali spotrebu tejto vzácnej tekutiny na
„svojich“ územiach podľa regionálnych podmienok. Zalievanie okrasných záhrad,
napĺňanie bazénov hektolitrami pitnej vody len pre svoj egoistický rozmar, nemôžu
stáť nad životom na tejto planéte. Viem, že mnohým už teraz naskakuje
z takýchto návrhov husia koža, ale treba hľadieť dopredu a vnímať realitu.
Už nenaprší, už sa sneh nenatopí. Zrážok je ďalej čím menej a keď prídu,
tak sú to väčšinou „monzúnové“ lejaky, smršte. Voda stečie do dolín ako po
toboganoch a to aj vďaka „statočnej a uvedomelej“ práci našich
„lesníkov“, kde výsledkom ich bohumilej činnosti je to, že už pomaly tú
spadnutú vlahu nemá čo zadržať. Miesto toho, aby sme zalesňovali, odlesňujeme. Údajne
„výchovnou“ a „šetrnou“ ťažbou blízkou prírode. Nuž vidíme dôsledok, Ale uvidia
a hlavne to pocítia nasledujúce
generácie. Vodohospodárske opatrenia a ochrana prírody (nerúbať ! - nielen
z hľadiska zadržovania vody v prírode, ale aj z hľadiska fotosyntézy
a pohlcovania CO2 z atmosféry je každý jeden strom dôležitý
a nenahraditeľný či už v lesoch, mestách, parkoch, záhradách...) sú
totiž spojité nádoby. Potrebujeme v ďaleko širšej miere zadržiavať
a zachytávať dažďovú vodu ( aj keď je jej čím ďalej tým menej)
a masívne ju využívať ako úžitkovú, zabrániť stále veľkým stratám na
rozvodnej infraštruktúre tejto
drahocennej suroviny sveta...
Už neviem, čo by malo
byť jasnejším dôkazom ako katastrofálne suchá a nepredvídateľné klimatické
javy vo všetkých kútoch našej ešte stále modrej planéty. Dokedy však modrej,
dokedy ešte našej ?...
Musíme si uvedomiť, že
keď chceme prežiť, musíme žiť nie pre rast HDP, ale musíme začať žiť
v súlade s prírodou a ochraňovať všetko, čo je pre život
dôležité, nepostrádateľné.
Ak sa nenaučíme žiť
v súlade s prírodou, nastupujeme cestu do pekla. Mám dojem, že sa na
tej ceste už nachádzame.
Musíme si uvedomiť, že sme časťou tejto Zeme.
Tak ako onehda vravel
múdry indiánsky náčelník indiánskeho kmeňa Duwamishov, dávno ešte v r.
1885 ...
0 komentárov:
Zverejnenie komentára